Dnes je pondelok, 02.august 2021, meniny má: Gustáv
Čas čítania
9 minutes
Zatiaľ prečítané

Ivan Vojtek - Keď hercovi zoberú javisko, je smutný v duši

máj 28, 2021 - 14:21
Jeho smutného nevídať, hoci mu divadlo a diváci chýbajú už mesiace. Ráno vstane, prejde sa po milovanej záhrade a už sa oči smejú. Do práce chodí zásadne na bicykli a jedným dychom dodáva, že je to pre neho najlepší relax. „Budúci rok šesťdesiatka na krku, treba sa hýbať a udržiavať. Lebo keď mi môj malý vnuk povie – dedo, poď hrať futbal, musím nastúpiť bez ohľadu na vek,“ smeje sa herec Ivan „Tuli“ Vojtek. V živote sa vraj nemal lepšie ako dnes. „Vážne je to tak! Mám sa vynikajúco, lebo všetko je v hlave a nikde inde. Zároveň sa nechcem mať tak, ako chcú iní, aby som sa mal.“
Foto: 
TV JOJ

Teda nedáte si diktovať pocity. Ale čo fakty?

Nie. Boh dal môj život mne. A hoci je Boh úžasný režisér, dal mi ešte jednu výsadu. Dovolil mi, že si s tým mojím životom môžem robiť, čo len chcem. Nechal to na mňa. Samozrejme, do istej miery som fatalista a verím, že nič na tomto trojrozmernom svete nie je náhoda. Niekto to pripisuje vesmíru, niekto fyzike, pre mňa je to Boh.

Veríte v Boha?

V prvom rade verím v seba. Ak človek neverí sám sebe, nemôže veriť inému. To isté platí aj o láske. Ak človek nemá rád sám seba, ťažko môže mať rád niekoho iného. Verím v dobro a pre mňa je dobro Boh. Iste, spolu s týmto tvrdením sa utvára tisíce otázok v zmysle – prečo teda svet funguje tak, ako funguje a prečo dovolí toľké utrpenie... Do týchto sfér by som už nechcel zachádzať. Ráno vstanem, poďakujem Bohu aj Matke Božej za to, že mi umožnili vstať, pretože viem, že nie každému bolo dopriate vstať do nového dňa. Ja doň vykročím s úsmevom. Neškerím sa, ale pokojne sa usmievam, očami. Stačí, keď sa zastavíte na chvíľu na rušnej ulici a budete pozorovať ľudí. Počítajte, koľkí sú namosúrení, zamračení, nevľúdni... Niekto do niekoho nechtiac drgne a už je to dialóg na „vypípanie“. Ja sa usmievam, a tí druhí sa na mňa dívajú nevľúdnymi očami a povedia si – usmieva sa, lebo asi mu je dobre, špine jednej. Ja viem, že všetky problémy sa s úsmevom na perách a v duši nevyriešia a ľudí tým neskutočne naštvem, ale prečo je to tak? Nechcem nikoho naštvať, chcem, aby sa každý usmieval, veď sme na tomto svete veľmi kratučko...

Hovorí sa – dopraj a bude ti dopriate.

To sa znesie na papieri, v realite sa tým nikto netrápi. Toto heslo treba mať v srdci a nie na papieri. Ľudstvo je zvláštne apatické a lenivé. Nechce sa vzdelávať, nechce ísť po podstate, po fyzických poznaniach, všetko sa radšej „gúgli“, a to je veľký nezmysel. Spohodlneli sme, aktuálne mi to pripomína Rímsku ríšu tesne pred zánikom.

To neznie veľmi optimisticky...

S tým súhlasím, neznie to veľmi optimisticky, ale všetko, čo vzniklo, musí zaniknúť. Nebudeme tu večne, to je myslím jednoznačné, ani toto usporiadanie zemegule tu nebude v tejto podobe naveky. Len si to naivne myslíme, lebo sme spohodlneli.

Čím žije herec, keď je divadlo zatvorené?  

Keď hercovi zoberú javisko, je smutný v duši, pretože sa nemá s kým deliť o to, čo mu sudičky nadelili do kolísky. Mám tri vnúčatá, rodinu, všetci sme chvalabohu zdraví. Deti a vnúčatá nás navštevujú, trávime s nimi veľa času... Nuž a okrem toho trénujem.

Trénujete? V čom?

Áno, trénujem herecky tak, ako trénujú športovci, aby nevyšli z cviku. Trénujem tým, že pre vnúčatá, ale aj pre ostatné deti, načítavam rozprávky. Aj teraz idem do Levoče, do knižnice pre nevidiacich. Na týždeň sa zavriem do štúdia, kde budem nahrávať Nevedkove dobrodružstvá i Osmijanka...

To znie ako dobrý tréning a milý program na pookriatie.

Samozrejme, akoby sme zabudli na rozprávky. Bolo zopár pokusov niečo nakrútiť, ale veď čitatelia sami vedia, ako to je. My sme generácia odchovaná na rozprávkach Slovenskej televízie a kedy sa naposledy urobila dobrá inscenačná rozprávka? Česi ich robia stále, my nie.

Stretli sme sa v divadelnej šatni, ktorú zdieľate s pánom Oldom Hlaváčkom. Koľko ste sa nevideli?

Áno, naša legendárna šatňa. A ja sedím na stoličke veľkého herca Miška Dočolomanského, máme v nej aj jeho oltárik. S Oldom si zavše telefonujeme. Nie každý deň, no naposledy sme sa videli pred viac ako pol rokom, keď sme spolu hrali Skrotenie zlej ženy. Samozrejme, telefonujem si aj s ostatnými kolegami, povieme si, čo je nové, či sme zdraví, ako sa majú rodiny... Zatiaľ sme vďakabohu všetci zdraví a čakáme, kedy sa vrchnosti uráči a otvoria nám divadlo. V divadle máme sporadické skúšky, pri dodržaní všetkých bezpečnostných predpisov, ako sa teraz prízvukuje. V máji vraj sú v pláne štyri predstavenia, tak uvidíme, či sa s divákmi uvidíme. Nechápem, prečo po nákupných centrách môžu chodiť tisíce ľudí a divadlá sú zavreté. Je neskutočné, akú dobu žijeme, tridsať rokov je v tejto krajine kultúra na chvoste. Nuž ale, čo by sme chceli, keď nás ľudia posielajú do supermarketov vykladať tovar a, ako to oni nazývajú, k normálnej robote. V takejto spoločnosti sa niet čomu diviť.

S tým súhlasím, ale bude to zrejme naozaj o tom, že herectvo ako profesia je pre široký dav naďalej nepoznaná a nespoznaná. Ľudia si nedokážu predstaviť,  čo všetko v sebe zahŕňa...

Áno. Odhaliť svoje vnútro cez postavy, hoci len do istej miery, nie je pre každého, ani to nie je jednoduché. Práve to nám do kolísky šprtla tá jedna sudička, potvora! Tie ostatné delili múdrosť, zdravie, zatiaľ čo ona sa ešte otočila a hodila na nás herecký talent – na!

Vy ju za to preklínate alebo velebíte?

Ďakujem jej za to. Keby som ju stretol, tak ju oplodním, aby takých ako ona bolo ešte viac (smiech).

Kedy na vás zvykne doľahnúť, že vám chýba divák?

Každý deň. Milujem pocit, keď viem, že idem na javisko. Áno, aj herci si pofrflú, nie vždy sa im chce, ale potom prekročíme bránu toho chrámu, lebo SND je pre mňa chrám, a všetko je inak. Nič ma netrápi, ani nesužuje. To je pocit, ktorý okrem hercov ťažko niekto pochopí. Áno, mali sme on-line streamované predstavenia, ale nie je to ono. Divácka energia chýba, to isté podľa mňa cíti futbalista, ktorý hrá zápas pre nikoho. Veď prečo vlastne divadlo vymysleli? Divadlo spolu s divákmi – jedno bez druhého nemá význam, divadlo sa má dotýkať divákov naživo. Emócie sa ťažko prenášajú cez obrazovku. Koľkokrát prídem po predstavení domov a manželka mi hovorí – čo nejdeš už spať? No ja musím počkať aspoň dve hodiny, kým to zo mňa všetko vyprchá. Taká veľká emócia sa vo mne deje.

Mali ste niekedy postavu, ktorú ste v šatni nevedeli „vyzliecť“ a chodila všade s vami?

To je dobrá otázka. Vždy zo mňa fluidum postavy skôr či neskôr vyprchalo. Istá americká herečka, ktorá hrala v inscenácii Kto sa bojí Virginie Woolfovej, tomu fluidu tak podľahla, až skončila na psychiatrii a spáchala samovraždu. Je to presne o tom, do akej miery si herec pustí postavu pod kožu, do špiku kosti. Samozrejme, keď chcem vierohodne stvárniť postavu, aby divák nevidel Tuliho ale Kuba či Harpagona, je to drina. No vydrieť sa dá čokoľvek, ide o to, či pri tom človek prepotí desať tričiek alebo jedno. A za to už môže práve tá spomínaná sudička.

Ste z generácie, ktorá zažila v deväťdesiatych rokoch herecky absolútne zúfalé obdobie. Boli ste v najlepšom veku, otec mladej rodiny, ktorú bolo treba živiť a nenakrúcalo sa nič.

Absolútne presne ste to pomenovali. Boli to moje najsilnejšie roky a od roku 1990 sa z nás na pätnásť rokov stala stratená generácia. Mohli sme robiť, točiť, hrať, ale tvorba sa nediala. Nikdy som sa nebál manuálnej práce, ani som sa jej neštítil, no nemal som plán B. Ako hovoria bratia Česi – „nouze naučila Dalibora houslím“. Teda, keby bolo treba, robil by som čokoľvek.

Ani vtedy ste nezapochybovali o tom, že byť hercom je to najlepšie?

Nie, nikdy. To, že som o herectve nikdy nepochyboval, je dôkaz aj toho, že som tu. V roku 2011 mi bolo dopriate vstúpiť do olympu slovenského divadelníctva, do Slovenského národného divadla. To je pre herca, čo to s divadlom myslí úprimne, najvyšší piedestál.

Aktuálne vás vidieť v seriáli Hotel Delukse, a keď sa tak na vás dívam, súdim, že ste sa pri nakrúcaní pobavili.

Áno. Ivan Holub s Peťom Matulíkom napísali čosi, čo tu dávno nebolo a so štábom k tomu vytvorili vhodné prostredie. Na pľaci sa stretli ľudia, ktorých to bavilo, všetkých. Seriál Hotel Delukse je pôvodná tvorba, napísaná na mieru konkrétnym ľuďom, a to je potom radosť hrať. Hoci druhá séria bola trochu poznačená koronou a bolo cítiť strach a akési napätie, stále sme sa bavili. Hotel Delukse bol projekt, pri ktorom som cítil tvorivosť a jej ducha, a to sa podľa mňa odrazilo pozitívne aj na výsledku.  

Dotknime sa trochu vášho záhradkárčenia. Je o vás známe, že ste šikovný záhradník...

Záhrada je radosť, no aby bola radosť na konci, predchádzajú jej starosti. Niet nad to, keď ráno v lete môžem vstať, prejsť sa bosý po záhrade a môžem si odtrhnúť vypestovanú paradajku alebo papriku. Viem, že nie je striekaná, že dozrela na slniečku, priamo tam a tam, a že jej okrem závlahy prospela aj kvapka môjho potu. Potom idem k sliepočkám, vezmem si od nich vajíčka... To je pre mňa raj. Potom prídu vnúčatá, hráme sa s nimi v záhrade... No čo vám poviem – radosť žiť. Celá záhrada bola môj nápad a moja myšlienka, pri niečom mi v realizácii pomohli kamaráti, no som s tým úplne spokojný. Každý, kto ju videl, bol potešený. Rád sa chodím do záhrady zababrať, v tom som nekonvenčný, niekto hovorí, že až nenormálny (smiech).

Aké veľké sú vnúčatá?

Miška bude mať v septembri sedem, Iľja v júni tri roky a Olívia je od mojej mladšej dcéry, tá mala v januári rok. Teraz objavuje svet okolo seba, všetko ju zaujíma. Ako by som sa mohol čo len raz sťažovať, keď ich mám? Ľudia teraz zvyknú hovoriť – len aby sme sa už dostali do normálu... Do akého normálu? Veď sme žili absolútne bláznivú dobu! Trávim s vnúčatami toľko času, koľko je možné. Malého Iľju som už vzal na ryby, snažíme sa vnúčatám ukázať čaro prírody. Vnímame to ako našu úlohu ukázať im reálny svet a prírodu, tak sme to robili aj s našimi deťmi. Viete, čo je najväčšie vyznamenanie pre mňa ako rodiča? Keď dcéry spontánne vyslovia – mami, tati, ďakujeme, mali sme nádherné detstvo! Záleží mi na tom, aby ho mali nádherné aj vnúčatá.

Spomenuli sme záhradu, ale vy ste aj kutil. Na čo ste extra pyšný, čo ste dokázali okolo domu sám porobiť?

Nuž všetko, čo mi manželka nakázala (smiech).

Po toľkých rokoch po boku jednej ženy, prekvapíte ešte jeden druhého?

Denno-denne. Veru, už je to tridsaťšesť rokov! No čo, mám ju teraz vymeniť (smiech)? Stále máme úžasný vzťah. Žena si občas vzdychne – bože, čo som si to len ja zobrala... A ja jej vtedy pripomeniem, že bezo mňa by bola stará dievka a musela by platiť starodievockú daň (smiech). Aj po toľkých rokoch sa navzájom doberáme, no ako každá dobrá žena, riadi ma a usmerňuje. Myslím si, že na to, aby rodina fungovala, musí v nej byť niekto dominantný. Veľmi dávno som sa zmieril, že u nás je to moja manželka. Dobre je tam, kde vládne matriarchát. Aj rodina funguje dobre vtedy, keď je dominancia na bedrách ženy.

To máloktorý muž otvorene prizná...

Ja to priznávam veľmi rád, a preto som tridsaťšesť rokov šťastne ženatý a mám šťastnú rodinu. Nie, nie som pod papučou, viem si presadiť svoje názory aj riešenia. Je to hlavne o tolerancii, no vždy má navrch manželka, a to bez okolkov priznávam.

Vo vzťahu sa jeden od druhého učíme, čo ste sa navzájom naučili?

Manželku som naučil kváskovať a ona mňa poslúchať (smiech). A to myslím vážne. Už dva roky sme nekúpili chlieb. Doma sme dvaja, jeden kváskový chlieb nám vydrží týždeň, keď prídu vnúčatá, upečieme chlebík navyše. Človek sa učí celý život, hlavne moja žena ma učí celý život. Pôvodne som si myslel, že keď prídu vnúčatá, pozornosť a chuť vychovávať obráti na ne, no vnúčence odídu a ona sa ešte viac zameriava na mňa (smiech). Ja som vlastne jej kondičný tréner, mentálny kouč a náučná pomôcka v jednom. A presne tak som šťastný človek.

- - Inzercia - -